Značky
Bordeline je druhou vydanou knihou slovenskej spisovateľky Ivany Gibovej. Prvou je zbierka poviedok s názvom Usadenina. Začala som teda opačne. Náhodou, úkosom, narýchlo a predsa dosť hlboko.
Kniha Bordeline vás zavedie do zmäteného sveta mladej ženy. Ženy, ktorá žije na hranici normálneho a nenormálneho. V jednom momente žije vo svojom byte, v inom sa vracia do rodičovského domu (minimálne spomienkami), v ďalšom sa sťahuje do nového mesta a bytu a v neposlednom istý čas prežíva za hranicami psychiatrického ústavu. Celou knihou sa nesie dejová línia vyrovnávania sa s démonmi minulosti, ktorý ovplyvnili jej psychiku a správanie. Čítať ďalej
Budúcnosť. Sedemnásťročná Noria má prebrať od svojho otca dedičnú funkciu majsterky čaju. S rodinou žijú v osade a krajine, ktorá je pod prísnym vojenským dozorom, všetky vodné zdroje stráži armáda, voda je na prídel. Budúcnosť, ktorú vykreslila fínska autorka Emmi Itäranta v knihe Strážkyně pramene sa ponáša na minulosť. Domácnosti, ktoré čitateľ spoznáva, sú vybavené striedmo, čo sa týka spotrebičov takmer nijako, knihy sú raritou. Históriu a najmä svet z obdobia okolo roku 2000 objavujú hlavné hrdinky prostredníctvom príbehov, ktoré odhaľujú na skládke odpadu či zo zachránených kníh v Noriinej rodine. Noriin život nie je ľahký, tak isto ako všetkých obyvateľov v daných krutých časoch, no Noriu čakajú zlomové životné rozhodnutia a výzvy, ktoré môžu ovplyvniť chod dejín. Príbeh knihy naznačuje, že pôjde o klasický veľký príbeh, v ktorom sa hlavná hrdinka pustí do boja s nepriateľom, no tento príbeh je iný. Zistíte totiž, že aj ten najmenší príbeh môže byť najväčší. 
Začiatok nového roka býva plný predsavzatí… (Možno keby sme si ich dávali a opakovali začiatkom každého mesiaca, mali by väčší úspech. :D) Každopádne, ja si nijaké nedávam. Aj moje životné ciele (plány), či ako sa tie načechrané idealistické krasotinky nazývajú, si vždy vypália po svojom, takže na tie pravidelne bodám tiež. No a s knihami je to u mňa obdobne. Knižné predsavzatia a výzvy ma míňajú, pretože som schopná žiť jednou knihou aj mesiace, napriek tomu že je počtom strán priútla. (Taktiež som schopná si xyzkrát vypočuť pesničku, ktorá vystihuje moju náladu a párkrát si pustiť pre mňa kultovú scénu zo seriálu či filmu, len aby som s ňou pocitovo ešte pár hodín dumala.) A keďže takéto tzv. v(y)žívačky sú pre mňa dôležitejšie ako cifry, inštitút predsavzatí ignorujem. Hľadanie a nachádzanie takýchto kníh sa nedá naplánovať, dá sa len vylepšiť proces výberu, ale ten mám už zmáknutý – verím svojej intuícii založenej na mojich skúsenostiach. 
HAIKU je básnická forma obsahujúca sedemnásť slabík usporiadaných v troch veršoch v pomere slabík 5:7:5. Pochádza z Japonska, kde podľa pretrvávajúcej tradície reflektuje najmä javy prírodné a zo života ľudí. 
Už na prvý pohľad je kniha Ukaž, co děláš!, s podtitulom 10 způsobů jak sdílet svou kreativitu a být objeven, neodmysliteľnou pomôckou v živote každého blogera, ale aj iného viac či menej kreatívneho tvora. Austin Kleon ju napísal tvorivo, zábavne a poučne. Každý čitateľ si z nej vzhľadom na svoje umelecké sklony, pracovnú náplň a predchádzajúce poznatky odnesie iné nové vedomosti a verím, že aj návyky. 
Michel Faber. Spisovateľ, ktorého 920-stranová kniha Kvítek karmínový a bílý z roku 2002 tento mesiac konečne skončila na pultoch kníhkupectiev. Desať rokov práce sa určite odzrkadlilo na dokonalosti prekladu, odporúčam vám týchto 
