Kniha Chlapec, krtko, líška a kôň je tvorená ilustráciami kreslenými tušom, občas farebnými, a má minimum textu, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť ako motivačné citáty, ktoré si ľudia dávajú na chladničku, v súčasnosti dokonca často rámujú ako obrazy. Hlavnými postavami knihy sú naozaj chlapec, krtko, líška a kôň, nájdete tu niekoľko otázok a odpovedí a postrehov k životu a vzťahom, ktoré, ako sa hovorí, pohladia na duši. V knihe to vyzerá zväčša takto:

Chlapec, krtko, líška a kôň
Chlapec, krtko, líška a kôň

V úvode knihy Chlapec, krtko, líška a kôň si slovo vzal sám autor a knihu a jej postavy priblížil čitateľovi zo svojej perspektívy, plus predstavil svoje zámery. Ako čitateľ som sa cítila ako nekompetentné decko, ktoré snáď drží akúkoľvek knihu prvýkrát v ruke a je potrebné mu ozrejmiť banality, na ktoré by prišlo samo prípadne ktoré sú nepodstatné. Byť redaktorom tejto knihy, tak kričím von, prepísať, prosím, posunúť to aspoň na koniec knihy (pri všetkej láskavosti).

In medias res, konečne. Ilustrácie a krátke texty. Otázky, ktoré by sme si mali klásť, mali ich mať približne zodpovedané, ale vo víre života to neplatí pre každého. A istým spôsobom pravdivé, ale aj predvídateľné, nielen láskavé, ale až pohladzujúce (teda príliš láskavé) a zjednodušujúce odpovede. Úprimne, koláč všetko nevyrieši, aj keď to objatie je o veľký kus bližšie.

Otázky sú podstatné, odpovede pravdivé, postrehy postáv trefné, lenže, ak ste zhruba takto láskavo naladení, buď to autorovi zožeriete, alebo si poviete, že Ameriku neobjavil a utečiete k iným knihám, kde už táto Amerika opísaná bola, navyše, menej polopatistickým spôsobom, v širšom kontexte, literárne zručnejšie.

Ak na takýto level láskavosti či zjednodušovania naladení nie ste, táto kniha vám srdce asi nevytrhne, nezmení vás, nepohne k zamysleniu, lebo tu absentuje príbeh. Môže vám chýbať zvrat či podnet, prečo premýšľať práve takto. A to je aj kameň úrazu motivačných citátov a kníh. Je to príliš polopatistické a idealistické. Keby to bolo také jednoduché, tak nemáme depresie, všetci sme šťastní, zabezpečení, venujeme sa svojim záľubám, ktoré nám vynášajú, cestujeme a užívame. Takže je to nerealistické a možno práve to v čitateľovi vyvoláva pocit, že ho kniha klame, štve, nesedí mu a nijaké srdiečko mu nedá.

Aj keď je čitateľ idealista a na svet sa pozerá cez prizmu láskavosti, srdečnosti, stačí vždy len trocha skepticizmu a realizmu v ňom, aby kniha nezaujala dôležité miesto v knižnici. A keď sa na text knihy pozrie z čisto literárneho hľadiska – sú to klišéovité oklieštené polo/pravdy. Áno, je to pohladenie, mierna terapia, ale zároveň facka, lebo takto jednoducho to nefunguje. Asi sa už opakuje, ale presne preto, knihu niektorí čitatelia zožerú aj s navijakom a iní nie. Je dobré uvedomiť si to, lebo mnohí sa často pýtajú: „Ale prečo sa ti to nepáči? Veď toto, hento, tamto.“ No: „Lebo a lenže.“ A keď sa pridá argument, vybavené. Nie je to len o emócii, pocite a hejte. Ak sa nad tým zamyslíte, objavíte svoj argument, pochopíte, prečo sa vám kniha ne/páči.

K pozitívam knihy patria ilustrácie, ktoré nie sú gýčové, ale úprimne, na výtvarnú kritiku si vôbec netrúfam, takže hodnotím len podľa svojho amatérsky cibreného vkusu, že tento typ ilustrácie je v tejto knihe namieste. A hlavne, knihu skôr posúva vpred, nerobí ju nestráviteľnou. Oceňujem aj preklad Lucie Halovej, že mi nič nevybilo oko. A veľkým bodom a vykročením k originalite je aj font písma, keďže bol vytvorený na základe rukopisu Charlieho Mackesyho.

Za výrazné negatívum považujem, že kniha neobstojí ako literárny artefakt práve kvôli textu, čo ešte rozoberiem v teoretickejšej časti nižšie. A za veľmi rušivý až nevhodný považujem úvod knihy. Ako čitateľ som s knihou polemizovala, rozmýšľala som nad tým, čo mi na tých tvrdeniach prekáža, prečo ich považujem za zjednodušujúce, do akej miery platia. Lenže to ani v najmenšom nebolo zámerom knihy, autor to vyvrátil už v úvode. Dúfal, že budem vďaka jeho textu odvážnejšia, milšia, dokážem požiadať o pomoc. Robila som s tou knihou teda to, čo som nemala? Ale čitateľ predsa s knihou a jej myšlienkami má robiť, čo chce. Má svoj rozum, asociácie, interpretačnú zručnosť atď. Autor mu môže textom naznačovať, čo si sám myslí a čo by si čitateľ mohol myslieť tiež, ale nemal by mu to vštepovať  a preddefinovávať, ako má dielo interpretovať.

Trochu teórie

V dobe sociálnych sietí má takmer každý tendenciu zdieľať s ostatnými to, čo sa mu páči, čo mu vyhovuje, čo je podľa neho pravdivé, čo ho zaujalo a pod. Citáty s hlbšími i plytkejšími pravdami či zábavné komentáre poľahky zbierajú lajky. Preto neprekvapuje, že kniha Charlieho Mackesyho dostáva prevažne pozitívne ohlasy vďaka svojej láskavosti, pohladeniu i dávke múdrosti a trefných postrehov, ktoré však väčšina čitateľov pozná. Čo ma teda ako čitateľa najviac vyrušuje na tejto knihe, že ak by ostal text a ilustrácia by bola gýčová, bolo by to nestráviteľné. Žiaľ, tento text neobstojí sám o sebe a napĺňa znaky gýča.

Pozrime sa napríklad, ktoré 3 atribúty gýča, ako ich charakterizoval Tomáš Kulka, text spĺňa: témy (slová) majú silný emocionálny náboj (vyvolávajú citovú odozvu, orientujú sa na to dobré), sú okamžite identifikovateľné (čitateľ v nich nenájde štylistickú sviežosť, text je jednoduchý) a chýba druhý plán, ďalšie významy, ktoré čitateľ môže interpretovať. Čo je napísané, to je dané a bodka.

Emócie v knihe sú pripravené na konzumáciu. Jednoducho napísané a ihneď stráviteľné. Takéto atribúty pripisuje gýču napríklad Umberto Eco. Na druhú stranu nepodozrievam Mackesyho, že by jeho úmyslom v textovej rovine bol estetický zážitok, takže uznávam, že kolosálny gýč to ozaj nie je. Od toho sa autor zachraňuje aj ilustráciami, ktoré narúšajú atmosféru ľúbivosti a sú v kontraste s textom. Takže v rámci Ecovej terminológie môžeme knihu zaradiť do masscultu, nie midcultu, ktorý sa rád vydáva za umenie (to je podľa Eca horšie ako holé priznanie k masscultu).

Text knihy Chlapec, krtko, líška a kôň čitateľa neobohacuje, utvrdzuje v ňom pravdy, emócie, ale nikam ho neposúva, nesprostredkuje nič nové, len rozvibruje jeho emócie na určitej hladine a nechá ich tak. To je ten pocit pohladenia, ktorý kniha vyvoláva. Čitateľ je k textu empatický, dáva postavám za pravdu, je pohltený tým, že tak to má byť a potvrdzuje si svoje názory.

Mimochodom, ak by toto dielko bolo žánrovo mienené ako detská literatúra, mohla by som k nemu ako čitateľ pristúpiť inak. Autor by tým ponúkol potrebný medzipriestor na rozprávanie sa o jednotlivých myšlienkach. Podobne ako napríklad Knižka otázok Josteina Gaardera, v ktorej však odpovede nenájdete a začínate teda od seba alebo od myšlienky dieťaťa. Veď v dnešnej dobe si detská literatúra nájde aj dospelých bezdetných čitateľov, takže ak by to Mackesy ťahal do detskej literatúry, spravil by lepšie.

MACKESY, Charlie. Chlapec, krtko, líška a kôň. Bratislava: Tatran, 2020. 128 s. Preklad: Lucia Halová.