Erling Kagge v knihe Radost z ticha ponúka 33 pokusov o odpoveď na 3 otázky. Čo je ticho? Kde je? Prečo je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým?

Neviem, nakoľko ste sa zaoberali tichom, prípadne aspoň ničnerobením či meditáciou. Čím menej, tým viac vám kniha dokáže ponúknuť. Mňa podnietila aspoň k pár novým záverom a úvahám…

Čím větší ticho bylo, tím víc jsem toho slyšel.

Kagge sa priznáva k tomu, že pri putovaní Antarktídou sa dostával hlbšie nielen do svojich myšlienok, ale aj emócií. Išiel peši celé dni, sám, v nehostinných podmienkach, bez kontaktu so svetom. Koľkí z vás si to vedia predstaviť a dobrovoľne by sa tomu vystavili? Niektorí možno prešli Cestu hrdinov SNP či nejakú kratšiu hrebeňovku, ale aj to väčšinou vo dvojici (ono, z bezpečnostných dôvodov tomu plne rozumiem). Na takýchto cestách (aj vo dvojici) sa prirodzene vytvára priestor na utriedenie myšlienok a hodnôt. Ale väčšina ľudí sa v skutočnosti nebojí cesty a diskomfortu, ale práve tých myšlienok. Rozhodí nás z konceptu aj čakanie u lekára. Paralyzuje nás strach zo seba samých. Z toho, že by sa potláčané veci drali na povrch. A pritom je len na nás, ako k uvedeným veciam pristúpime. Zo všetkým sa treba naučiť pracovať, respektíve podstúpiť neľahkú cestu zmierenia.

Tu však treba dávať pozor a na túto dôležitú vec Kagge neupozornil. Ticho, ktoré je vyvolané samotou, smútkom a podobne, paralyzuje (občas aj telo) a nemusí byť nutne vhodné. V takom tichu sa dá z(a)blúdiť a treba pozorovať a správne rozoznať, kedy ešte ticho pomáha a kedy začína byť nebezpečné. Ak v myšlienkach z akýchkoľvek dôvodov tápame, možno sa potrebujeme niekomu otvoriť a sceliť, porozprávať sa či už s kamarátmi alebo rodinou, prípadne v rámci psychoterapie.

Ale už v 17. storočí Blaise Pascal napísal, že: „Všechny problémy lidstva pocházejí z naší neschopnosti posedět tiše o samotě v místnosti.“ Tichu sa teda zjavne s radosťou vyhýbali aj naši predkovia. Aj keď, je možné, že sa častejšie venovali aktivitám, ktoré ticho vítali – napríklad štrikovanie, rybárstvo a podobne.

Helberg po dlouhém životě na horách a po krutých bojích s okupanty pochopil, jak slova omezují to, co prožíváme. Chtěl se vyhnout stavu, kdy si všichni ve skupině budou celý den vykládat, jak je krajina úžasná, a na to úžasné se nebudou soustředit. Slova dokážou zničit náladu. Nedostačují. Ano, je báječné sdílet ohromné zážitky, ale hovor nás od nich dokáže i vzdálit.

Nazdávam sa, že toto poznajú mnohí. Jednoducho, od úžasu zavrieme ústa a spoločne sa kocháme prírodou. Onemieme od úžasu. Všetko sa pre nás zastaví a my spočinieme na mieste a najradšej by sme danému okamihu dopriali večnosť. Nemusí sa to diať len v prírode, ale tam si to väčšinou vychutnáme najľahšie, lebo tam zároveň nepanuje zhon.

Ticho liečivé. Ticho liečiť vie. Z pesničky Andreja Šebana…

Každý má svoje vlastní ticho.

Vedie nás k nemu iná cesta, môžeme ho inak prežívať a samozrejme, dokážeme v ňom zotrvávať iný čas a nie zákonite kdekoľvek. Aj keď, moja skúsenosť je taká, že pokiaľ nie som vyslovene pod stresom, dokážem sa oprostiť od hluku a zhonu miesta a premiestniť sa len do seba. Ale viem, že ľudia sú rôzni. Výskumy naznačujú, že ničnerobenie je lre nas problém. Možno to poznáte aj na sebe – nedokážeme nečinne sedieť a čakať. To sa už fakt nenosí. V čakárni u lekára sa síce spolu neporozprávame, ale väčšina vytiahne mobil, nervózne zazerá na dvere, rozmýšľa, kam by ešte stihla zájsť, kým príde na rad. Je to strach – z toho, čo v sebe objavíme, akí skutočne sme. Cítiť v tom aj túžbu po efektívnosti, ale pozor, s väčšou pravdepodobnosťou ide len o dopamínovú slučku. Pritom odísť zo sveta do ticha nám umožňuje lepšie chápať svet. Neustály prúd (nadbytočných) informácií, ktorému v súčasnej dobe podliehame, je nespracovateľný. Ticho v nás je nevyhnutná upratovačka. A pre mnohých je, nielen kvôli životnému štýlu, luxusom. A pritom je zadarmo.

Čím víc toho děláte, abyste se nenudili, tím víc se nudíte.

KAGGE, Erling. Radost z ticha. Proč zavřít dveře před hlukem světa. Brno: Jan Melvil Publishing, 2018. 232 s.