Iste ste počuli, že čítať treba od raného detstva. Aj o tom, ako žiaci a študenti neznášajú povinnú literatúru a mladí nečítajú slovenské knihy, lebo sú nudné. K týmto tvrdeniam nájdete dosť veľa komentárov, debát, článkov, prieskumov, tvrdení.

Ja vám chcem prezradiť, že detstvo som prežila bez mobilu a počítača, nepamätám si, že by knihy boli u nás v domácnosti kladené na piedestál a že by si moji rodičia sami v dospelosti často čítali, a k povinnej literatúre som si vytvorila kladný vzťah. Jasné, bolo viac času na knihy, teraz všetci čumia do mobilov, na druhej strane, trávili sme ako deti veľmi veľa času vonku všelijakými zábavkami, futbalom, ponevieraním sa.

Samozrejme, keď konštelácie nie sú naklonené, tak čítanie rýchlo zabalíte. V tomto článku sa dočítate, ako vyzeral môj vzťah ku knihám v priebehu detstva a dospievania. Dlho bol podľa mňa vlažný, nemala som ani nijaký čitateľský vzor a je zo mňa celkom slušný čitateľ. V ďalšom článku vám potom ponúknem zopár tipov, ako si tú cestu môžete nájsť aj vy. Lebo, úprimne, záleží hlavne na vašom postoji a ochote. A to sa dá vycibriť, netreba sa nechať odradiť prvými nevhodnými knihami. Ale treba vedieť, ako na to. Každému to určite nepomôže, ale ak aspoň zopár rád padne na úrodnú pôdu, budem rada.


NE/SLÁVNE ZAČIATKY

Samozrejme, v detstve sa začínalo s leporelami a rozprávkovými knihami. Osemdesiate roky, takže s cínovým vojačikom, Šípkovou Ruženkou, Jankom Hraškom, Trojružou, Čin-činom a podobne.

Na prvom stupni som za výborné výsledky v škole dostávala k vysvedčeniu knihy. Tuším Toma Sawyera, niekoľko dobrodružstiev Pipi dlhej pančuchy a pár kníh, ktoré som nikdy neprečítala.

Povinná literatúra sa ma dotkla okolo šiesteho ročníka. Preskúšali ma Prázdniny so strýcom Rafaelom, Starec a more a Jar Adely Ostrolúckej. Úprimne, bola som lenivá, rozmýšľala som len nad tým, aké nudné je vyplávať každý deň na more… So strýcom Rafaelom by som to v lete asi nezvládla a najzaujímavejšia bola pre mňa tuším Jar Adely Ostrolúckej. Ale asi ani jednu z kníh som nedočítala, do čitateľského denníka som si spokojne vymyslela záver každej knihy a denník odovzdala. Odozva? Na konci každého čitateľského záznamu otáznik od pani učiteľky. Myslím, že sa to neznámkovalo. Výhoda oproti súčasnosti, keď jednoducho na poslednú chvíľu opíšete obsah z internetu? Učiteľka si bola na istom, v ktorom bode ma príbeh začal nudiť.

Čítala som počas druhého stupňa vôbec knihy? Je možné, že ku koncu základky som sa odhodlala na nejaké dievčenské romány. V kníhkupectvách akurát trónil Denník princeznej. Inak, to bola doba, kedy som sa o knihách dozvedela len na hodinách slovenčiny a ak som vošla do kamenného kníhkupectva (raz za rok?). A v školskej knižnici! Boli tam kdejaké veci na vinyloch, ktoré nám pani knihovníčka na požiadanie pustila. Vyberala som si, ktorú knihu zo série Traja pátrači som ešte nečítala. Raz sa mi stalo, že som natrafila na denník, ako vtedy boli v móde v kníhkupectvách. Tak som si ho požičala. Lenže, to bol Tajný denník Laury Palmerovej. Áno, teraz už viem, že k seriálu Twin Peaks od Davida Lyncha. Ale keď som to na konci základky čítala, nuž, dlho som rozmýšľala, ako sa tá kniha v našej knižnici ocitla a či je vhodné, aby tam bola. Ale kniha sa mi veľmi páčila! To bol zážitok z inej dimenzie – bol tam strach, drogy a najtajnejšie Laurine myšlienky a preludy. Skoro mi oči vypadli.


ZAMILOVANIE SA

Skutočná láska ku knihám vypukla asi počnúc Antigonou v polke prváku na gympli a totálne zahorela prečítaním Kafkovho Procesu, tuším na konci tretiaku alebo cez leto po ňom. Plus ma nakoplo to, že kvôli tomu, že sa mi Proces veľmi páčil, na mňa profesor literatúry pozeral ako na zjavenie – že on sám to neprekusol ani na výške, kde sa k tomu dostal, ale až trošku neskôr Proces ocenil. Vtedy som vytušila, že si s literatúrou možno rozumiem nadpriemerne. Jedna z prihlášok na VŠ putovala dokonca aj na neučiteľskú kombináciu SJ – AJ, ale v ten rok sa nakoniec táto kombinácia neotvárala.

Ako si vysvetliť tento skok? Dievča, ktoré nedočíta ani Starca a more a o 4 – 5 rokov ju očaria etické kuriozitky v Antigone a nadchne sa Shakespearom. Áno, je to istým spôsobom romantika, na to sa ľahko namotáte – pre baby Rómeo a Júlia, pre chalanov Hamlet. A o dva roky na to som užasla nad Kafkovým Procesom. Pravdupovediac, bolo to také iné, že ma to totálne fascinovalo. Konvenovalo to s mojou chuťou nezapadať medzi ostatných a zároveň mi gymnázium otvorilo dvere k filozofii (druhý ročník) a umeniu (prvýkrát som si všimla existenciu filmového klubu v našom meste a tiež som si tam filmy, ktoré boli tak iné oproti tomu, čo ponúkali v telke, zamilovala).

ČO SOM ČÍTALA?

Áno, existujú chodiace exempláre, ktoré ne/povinná literatúra naozaj obohatila a nadchla pre čítanie. Všetci sme povinne čítali Antigonu, Otca Goriota od Balzaca (odpusťte, prvých 50 strán opisu som úplne vedome preskočila), Petra a Luciu od Romaina Rollanda (to je veľmi znesiteľný, krátky a jednoduchý príbeh tragickej lásky) a Jozefa Maka. Viac sme toho povinne asi nemali. Ale dostali sme informáciu, že na maturitu budeme dokladať zoznam nami prečítanej literatúry, takže by sme tam 10 – 20 kníh mali mať. Takže výber podľa ľubovôle.

Proces som si prečítala sama od seba, tak ako Shakespeara, lebo ma v škole zaujal. Utrpenie mladého Werthera zlákalo tiež mnoho študentov, lebo keď profesor literatúry dal na známosť, ako sa kvôli tej knihe zdvihol počet samovrážd, nuž, je to niečo nebezpečné, na čo sa tínedžeri radi chytia. Mne, ako romanticky naladenej dievčine, vtedy kniha totálne sadla. O pár rokov neskôr, pri re-readingu, ma ten romantizmus otravoval. V druháku ma ešte zaujala Stendhalova kniha Červený a čierny a odvtedy stále pokukujem po podobných tituloch: Americká tragédia (už prečítaná), Zločin a trest (zatiaľ len vynikajúca filmová verzia asi z 1956),…

Možno sme mali atypický prístup k povinnej literatúre, zjavne je dôležité aj to, že ja sama som nemala negatívny prístup k literatúre ako takej. Na základke som veľakrát po škole oddychovala v knižnici s kamarátkou, kým sme sa pobrali domov. Obzerali sme knihy, čakali, kým sa uvoľní miesto na počúvanie platní alebo za jediným počítačom, v ktorom sme hľadali rôzne plemená psov, nič viac. Možno preto milujem ticho a plné police kníh, školská knižnica bola zaujímavá oáza a na strednej som mala čitateľský preukaz snáď do piatich knižníc v meste, kde som hľadala a požičiavala kde-čo.

Škola dokáže aj nadchnúť – aspoň pár jedincov – pre literatúru. Len sa treba nechať. A mrzí ma, že to nefunguje viac. V mojom prípade bola asi kľúčová práve existencia školskej knižnice, keď sa na to teraz spätne pozerám. A pomerne veľká benevolencia v tom, ktoré knihy treba povinne prečítať.

PRECHOD NA VYSOKÚ A ČITATEĽSKÉ NÁVYKY

Niekedy ku koncu môjho štúdia na gymnáziu čítal môj brat knihy o Harrym Potterovi. Tak ho to nadchlo, že nakazil aj mňa a všetky som časom zhltla, lebo sú vynikajúce. Prečítala som aj prvý diel Pána prsteňov. Bol výborný, ale mňa viac lákala edícia NEO z vydavateľstva Ikar – napríklad Mechanický pomaranč od Anthonyho Burgessa (klasika) či Sneh a krv Doroty Maslowskej (mladá ruská autorka) a Daj mi! Iriny Denežkinovej. Čítanie klasiky mi ostalo, na výške som na ňu ale veľa času nemala a holdovala som odborným knihám a knižniciam. Po škole som sa vrátila k beletrii – ku klasike a v kníhkupectvách hľadám diela, ktoré by časom mohli byť radené k nadčasovým. Plus som si s prvými zárobkami začala vytvárať vlastnú knižnicu. Veľmi mierne sa kamarátim aj s poéziou a drámou. Mám v tejto oblasti aspoň svojich špeciálnych favoritov.

Snáď nie som v láske k povinnej literatúre či klasike osamotená. Ak si k nej ešte len hľadáte cestu, prečítajte si článok Ako si potykať s povinnou literatúrou.