Značky

Zaujal ma názov knihy Eleny Ferrante, Temná dcéra. Temnosť je aspekt, ktorý v sebe máme všetci, a často nás vôbec neteší. Niekedy sa takmer celý život snažíme s ním pracovať.

Rozprávačkou knihy je 47-ročná profesorka angličtiny Leda. Žije vo Florencii, ale pôvodom je z Neapola. Jej dospelé dcéry sa od nej práve presťahovali za otcom do Kanady. A ona zažíva neznesiteľnú ľahkosť bytia.

„Rýchlo som sa zmenila, zmenili sa moje zvyky, nálada, samotný telesný výzor. Na univerzite ma prestali rozčuľovať študentky a študenti, čo boli buď priveľmi hlúpi, alebo príliš inteligentní.“

Odchodom dcér si Leda uvedomí, o koľko požiadaviek, starostí, myšlienok a obáv prišla. A koľko času získala pre seba. Iste si viete predstaviť, že nekonečné obavy a stála prítomnosť ďalších ľudí v domácnosti, je nielen radostná, ale aj vyčerpávajúca. Po opustení hniezda zvyknú mať rodičia starosti o svoje deti. Leda ich tiež má, no víťazí uspokojujúci pocit, že dcéry sú dospelé, poradia si bez nej, a ona sa môže naplno ponoriť do vlastného života.

Lenže. S vlastným životom, dovolenkou podľa seba a osamote, získa Leda veľa voľného času, počas ktorého sa jej do hlavy navracajú myšlienky na minulosť. Na to, ako vyrastala, ako sa jej podarilo odpútať sa z rodinného zázemia. Zároveň sa čitateľom priznáva, aké zlyhania a spletité cesty zažila v role matky.

Obálka knihy Eleny Ferrante Temná dcéraTo, čo na knihe zaujme, okrem samotného príbehu a celkovej pointy, sú myšlienky a dojmy, o ktoré sa s čitateľmi Leda delí. Prečo sa v jej živote odohrali veci tak, ako sa udiali. Ako sa cítila v úlohe mladej matky, čo vnímala pozitívne a čo jej nedalo spávať. Jednoducho, vnútorné pocity, o ktoré sa len tak s niekým nepodelíte, a možno dokonca s nikým. A príbeh? Fascinujúce je, ako Leda podvedome robí rôzne veci, ktoré vedome veľmi ani nechce, ale situácie jej nedovoľujú inak. A pri tom odhaľuje, čo ju k tomu vedie, a ako to súvisí s jej minulosťou

V pomerne útlom diele, v krátkom časovom horizonte, predstavuje Elena Ferrante čitateľom jednu ženu, Ledu. Prezrádza, prečo zanevrela na Neapol, aké peripetie zažila pri výchove svojich dcér a nakoľko sa svojím životným osudom trápi a nad čím dokáže mávnuť rukou. Budete sa čudovať a možno ju aj odsudzovať, ktovie, záleží na vašom morálnom kompase a miere empatie. Ak je tento príbeh z podstatnej časti autobiografický, čitatelia sa nemajú prečo čudovať, že knihy sú vydávané pod pseudonymom. Každý autor by si radšej zvolil anonymitu, ako sa vystavil napospas verejnému odsudzovaniu a vypytovaniu.

„Robila som to, o čo ma žiadali, správala som sa podľa ich očakávaní. No keďže vzdialenosť nedovoľovala fyzicky zasahovať priamo do ich životov, spĺňať ich priania alebo rozmary, premenili sa na oblak sporadických a nezodpovedaných gest, zdalo sa mi, že každá ich požiadavka je ľahko splniteľná, z každej úlohy, ktorou ma poverili, sa stal láskyplný zvyk. Cítila som sa zázračne oslobodená, akoby ma už konečne zavŕšené náročné dielo viac neťažilo.“

Temná dcéra je skvelá vďaka tomu, že pôsobí prudko realisticky. Matky sú tiež len ľudia, robia chyby, potom ich opravujú, zúfajú si, starajú sa, no niekedy už len zalomia rukami a nechajú tak. Zistíte, že sa im to azda ani nedá vyčítať. Lebo kto z nás všetko zvláda perfektne a nemá občas pocity či nálady, ktoré sa nepatria?

Táto sociálna novela opantá všetkých rodičov, ale aj dospelákov, ktorí deti ešte nemajú. Azda sa vďaka nej dokážete láskavejšie pozerať na svojich rodičov, ale aj na seba. A to len vďaka pútavému príbehu, ktorý sa Lede udeje počas jej krátkej letnej dovolenky. V jednoduchosti dokáže byť sila a odhalí aj zaujímavé pointy.

FERRANTE, Elena. Temná dcéra. Bratislava: Inaque, 2017. 160 s.

Reklamy