Značky

,

Robert Walser pochádza zo švajčiarskeho Bielu. Narodil sa v roku 1878. Aj keď školu zanechal v štrnástich rokoch, dokázal si svojím dielom podmaniť Kafku, Hesseho či Musila. Walserovo písanie znemožnila až zhoršujúca sa schizofrénia okolo roku 1928.

Prechádzka – novela, ktorá zachytáva jeden deň, v ktorom sa hlavný hrdina vyberie na prechádzku mestom, čiastočne aj extravilánom. Počas prechádzky vníma okolie a ľudí okolo seba, no venuje sa aj svojmu programu – vybaveniu istých záležitostí v banke či u krajčíra. Zláka ho aj bohato zásobené kníhkupectvo.

„Môžete odprisahať, že toto je najúspešnejšia kniha roka?“
„Bezpochyby.“
„Môžete zodpovedne vyhlásiť, že túto knihu si človek jednoducho musí prečítať?“
„Bezpodmienečne.“
„Je tá kniha aj naozaj dobrá?“
„To je celkom zbytočná a nemiestna otázka!“
„Veľmi vám ďakujem,“ povedal som chladnokrvne a radšej som knihu, ktorá sa dočkala absolútne najväčšieho ohlasu a ktorú jednoznačne treba čítať, nechal tam, kde ležala, a rýchlo som sa vytratil, nepovediac jediné slovo.
„Aký nevzdelaný a nič nevediaci človek!“ zakričal za mnou predavač vo svojom spravodlivom, hlbokom hneve.

PrechádzkaTejto knihe, ako každej inej, sú prisudzované nejaké atribúty. U čitateľov vyvoláva isté dojmy a pocity, vďaka ktorej sa teší obľube. Možno ju neradno čítať ako prvé Walserovo dielo a možno ju neradno čítať len keď ste ja. Namiesto irónie, smútku či melanchólie na mňa z diela dýchala skôr arogancia, povýšenectvo, prehnane útočné až nezmyselné správanie hlavného hrdinu voči väčšine postáv, s ktorými prišiel do osobno-pracovného kontaktu (pracovník v banke, krajčír). Vyjadrenia boli dosť absurdné a žiaľ som v nich necítila nijakú nadsádzku. Zdali sa mi tiež nerealistické. Hlavná postava, ktorá dokáže byť očarená zákonitosťami prírody, besne sa vyjadrujúca pri kontakte v bežnom živote (vyjmúc priateľov postavy)? Je v tom akási schizofrénia, no chýba tomu úprimnosť. Negatívne vlastnosti a správanie hrdinu sa mi nezdali primerane absurdné, aby zachytili podstatu výsmechu, ani dosť realistické, aby som im verila. Preto som na tejto Prechádzke väčšinou krútila hlavou.

Prechádzka mi pomáha pri práci, ale robí mi aj osobnú radosť a rozveseľuje ma, osviežuje ma, utešuje a rozradosťuje, je pre mňa pôžitkom a zároveň inšpiráciou k ďalšej tvorbe, pretože mi ponúka malé aj veľké námety, ktoré potom doma usilovne spracúvam.

Súdiac podľa tejto novely by som sa s Robertom Walserom nevybrala na spoločnú prechádzku, aj keď, azda som vybrala aspoň atraktívne úryvky. Na mojej prechádzke by som sa radšej pohrúžila do okolitého prostredia, možno do seba samej, ale určite nie do iných, takmer cudzích ľudí, ktorí sú v mojom svete len nevýznamnou epizódou. Možno aj preto som sa na Prechádzke s Walserom necítila ako doma. No podľa doslovu Michala Hvoreckého dám Walserovi rada ešte šancu. Doslov o jeho živote a diele ma zaujal a posledné dve citácie z jeho diel – akoby som ich napísala sama. Možno som sa len na Prechádzku nevybrala v príhodnú chvíľu.

WALSER, Robert. Prechádzka. Bratislava: Premedia, 2013. 96 s.

CChodnotenie2 TIP: porovnajte Walserovu Prechádzku s knihou Chůze od amerického transcendentalistu Henryho Davida Thoreaua.

Reklamy