Zaujímavý názov, príjemná obálka a ešte lepšia anotácia. Voda (pramene), čaj (obrady, rituály, tradície), svedomie, zodpovednosť, fínska autorka a poetický jazyk boli atribúty, ktoré ma v anotácii jednoznačne zaujali. Dystópia, vojenský režim budúcnosti, vodné zdroje pod kontrolou a vydavateľské zastrešenie spôsobovali obavy. No rozvírila ich recenzia od Orvokki a tak som knihu vylovila z kníhkupectva i z mojej police.

Strazkyne pramene

Budúcnosť. Sedemnásťročná Noria má prebrať od svojho otca dedičnú funkciu majsterky čaju. S rodinou žijú v osade a krajine, ktorá je pod prísnym vojenským dozorom, všetky vodné zdroje stráži armáda, voda je na prídel. Budúcnosť, ktorú vykreslila fínska autorka Emmi Itäranta v knihe Strážkyně pramene sa ponáša na minulosť. Domácnosti, ktoré čitateľ spoznáva, sú vybavené striedmo, čo sa týka spotrebičov takmer nijako, knihy sú raritou. Históriu a najmä svet z obdobia okolo roku 2000 objavujú hlavné hrdinky prostredníctvom príbehov, ktoré odhaľujú na skládke odpadu či zo zachránených kníh v Noriinej rodine. Noriin život nie je ľahký, tak isto ako všetkých obyvateľov v daných krutých časoch, no Noriu čakajú zlomové životné rozhodnutia a výzvy, ktoré môžu ovplyvniť chod dejín. Príbeh knihy naznačuje, že pôjde o klasický veľký príbeh, v ktorom sa hlavná hrdinka pustí do boja s nepriateľom, no tento príbeh je iný. Zistíte totiž, že aj ten najmenší príbeh môže byť najväčší.

„Na staré mapě byla oblast severního a jižního pólu zakreslena bíle. Věděla jsem, že bílá barva značí led, který se kdysi nazýval věčným, dokud se neukázalo, že věčným vůbec není. Na sklonku starého světa došlo ke globálnímu oteplování a hladiny moří stoupaly rychleji, než dokázal kdokoli předpovědět. Na kontinentech zuřili bouře a lidé utíkali ze svých domovů na poslední volná místa na souši.“

Itäranta vyvoláva svojím rozprávaním útulnú a komornú atmosféru, ktorá vyniká nielen vďaka jednoduchému lineárnemu príbehu, ale aj poetickému vyjadrovaniu a opisom. Napätie je vnútorné, nie je podporované rýchlymi dialógmi ani akčnými scénami. Vyviera sviežo ako voda a ešte tak aj chutí. Môžete stránky hltať od smädu, ale lepšie si ich vychutnáte, ak si ich doprajete ako šálku najlahodnejšieho čaju, ktorý pre vás pripravil váš čajový majster. Aj vďaka tomu je toto dielko unikátne, nadčasové a v súčasnom svete rýchlej spotreby vítane spomaľujúce a osviežujúce.

„Pod skříněmi se nahromadí prach, v rozích se objeví pavučiny a stránky knih mezi deskami tiše zežloutnou. Sklo v oknech stéká jako pozvolný déšť a krajina za oknem se každý den proměňuje – světlo dopadá pod různým úhlem, vítr si pohrává s větví stromu jednou rychleji, jindy pomaleji, listy ztrácejí zeleň a po kmeni leze o jednoho mravence víc nebo míň. Ačkoli to nevidíme hned, všechno se to děje, a pokud se dostatečně dlouho zadíváme jinam, při pohledu zpátky už nepoznáváme ani pokoj ani krajinu.“

Až na konci príbehu som si uvedomila, že autorka hlavnej postave odoprela stav zaľúbenia, ktorý je pre daný typ príbehu a samotný dej síce absolútne nepodstatný, ale pre masového čitateľa (tzv. sémantického podľa terminológie Umberta Eca) ľahko postrádateľný. Záver príbehu je pre nekritického čitateľa či milovníka šťastných koncov nočnou morou, no v knihách nie je najdôležitejší koniec, ale celá cesta k nemu, jej forma i posolstvo. A to Itäranta zvládla výborne. Kniha Strážkyně pramene síce nie je 1984 od Orwella, ale zároveň má ďaleko od súčasných populárnych dystópií (súdiac podľa charakteristiky tejto knihy, ktorú som na základe prečítania v tomto texte uviedla).

„Od prachu nás odlišuje pouze voda a vodu nelze zadržet. Protéká skrze prsty, póry a těla, a čím víc se scvrkáváme, tím horlivěji nás chce opustit.

Jakmile v nás všechna voda vyschne, patříme už jen zemi.“

Ak vás kniha Strážkyně pramene čo len trochu zaujala, dajte jej šancu. Na čítanie je jednoduchá a je ako vánok, no myšlienkovo a jazykovo je víchricou a je škoda, že na knižných pultoch je obchádzaná kvôli množstvu propagovanejších a zďaleka nie tak výborných kníh.

 ITÄRANTA, Emmi. Strážkyně pramene. Praha: Plus, 2014. 286 s.

CChodnotenie4