Zhruba pred mesiacom upútalo moju pozornosť v antikvariáte vydanie Bieleho Tesáka od Jacka Londona z roku 1955. Knihu vydalo Slovenské nakladateľstvo detskej knihy s pútavými ilustráciami Fedora Klimáčka, ktoré som tam nemohla nechať! Už obálka volala po kúpe, tak som minula štyri eurá, napriek tomu že Bieleho tesáka má aj brat (ale vydanie z roku 2002, Slovenský spisovateľ, kde môžete o ilustráciách len snívať, žiaľ). Ako ste si asi všimli, v staršom vydaní je to Tesák, v novšom tesák, možno sa zmenili pravidlá.

Biely Tesak Jack London

Mohlo by sa zdať, že londonovky ako Biely Tesák či Volanie divočiny, sú obyčajné dobrodružné knihy. V horšom prípade vám niekto povie, že sú o prírode, o zvieratách, pre chalanov. Niežeby neboli, a práve kvôli týmto prívlastkom oprávnene nelákali čitateľov, ale v londonovkách je oveľa viac. Iste, môžete sa nechať uniesť príbehom a dobrodružným smerovaním, no to je len základ, ktorý na sebe podobne ako Exupéryho Malý princ, nesie oveľa viac. Keďže som nedávno čítala Thoreaua, mám pocit, že London okrem iného myšlienkovo koketuje s americkými trascendentalistami. Iste sa to zdá trúfalé tvrdenie, ale príbeh Bieleho Tesáka je veľmi surový až krutý, v súlade so zákonmi prírody, a práve vďaka tomu vie byť myšlienkovým protipólom i debatným priestorom. Americkí transcendentalisti ako Thoreau hlásali návrat k prírode. London svoj príbeh stavia na opise života v divočine, ktorá je nehostinná, a tak ako ľudská spoločnosť, má svoje pravidlá. Ako sa Biely Tesák prispôsobuje životu s ľuďmi, napriek tomu že v ňom prevládajú inštinkty pre iné správanie, každý návrat do prírody a oslobodenie od ľudí sú pre neho nebezpečnejšie a nemožnejšie. London v knihe zdôrazňuje nielen genetické vplyvy, ale aj ich dotváranie prostredníctvom prostredia a proces učenia či výchovy, ktoré dokážu spôsobiť trvalé zmeny v správaní. Jeho Biely Tesák ponúka silný príbeh, pútavé opisy prostredia a deja, a množstvo odsekov na zamyslenie či už o vplyve genetiky a prostredia, ale aj o morálnosti rôznych situácií, vplyve výchovy či spôsobe života. Na svoje si určite prídu všetci milovníci príbehov, prírody či psychológie. Zároveň načim oceniť ako London na pomerne malom priestore dokázal pokryť celý život Bieleho Tesáka – sústrediť sa na nosné okamihy a zároveň sa vyhrať v živých detailoch a opisoch.

„Zvažujúcim sa brehom sa vĺča spustilo dolu k riečke. Vodu jakživ predtým nevidelo. Malo dojem, že sa mu po nej pôjde dobre. Na povrchu nebolo nijakých nerovností. Vĺča na ňu smelo stúpilo – hneď sa pohrúžilo a rozjačalo strachom, ako ho objalo neznámo. Bolo studené, takže sa vĺčaťu zasekával dych a rýchle lapalo vzduch.

Knihu Biely Tesák z anglického originálu preložil Pavol Branko (mimochodom uznávaný filmový teoretik!, nar. 1921) a doslov, na ktorý by nemuseli zabúdať ani súčasné knihy, napísal Zlatko Klátik (literárny historik a kritik, ale aj prozaik či básnik pre deti a mládež). Keďže vydanie je z roku 1955, na preklade to cítiť, ale myslím, že skôr v dobrom. Zdá sa mi poetickejší ako súčasný preklad, s ktorým som porovnávala, a rozšíri vašu slovnú zásobu resp. opráši tú pasívnu. Na porovnanie prikladám prvé vety knihy, určite rozlíšite, ktoré vydanie je ktoré:

„Po oboch stranách zamrznutej riečky sa chmúrila temná borina. Nedávna povíchrica strhla zo stromov biely osuhľový závoj. Zdalo sa, akoby sa k sebe nakláňali, čierne a zlovestné v tratiacom sa svetle. Nad krajom panovalo nesmierne ticho. Bol samá pustota, bez života a pohybu, taký osirelý a studený, že to už bolo viac než ponurosť.

„Po oboch brehoch zamrznutej riečky sa chmúril tmavý ihličnatý les. Nedávny vietor zošľahal zo stromov biely príkrov inovate a teraz tu stáli v pohasínajúcom svetle dňa zlovestné a čierne, akoby zakliesnené do seba. Nad krajom panovalo ohromujúce ticho. Bola to pustatina bez života, bez pohybu, taká studená a osirená, že jej ducha nevystihovalo ani slovo pochmúrnosť.

Vráťme sa ešte k ilustráciám. Kniha má päť častí a každá z nich začína jednoduchou kresbou. Prirodzené, čisté, napriek tomu pútavé. Okrem toho je do knihy vložených šestnásť akoby samostatných strán, na ktorých sú z jednej strany maľby vystihujúce nejakú situáciu v príbehu a z druhej strany sú úplne čisté, preto píšem, že to vyznieva akoby boli len vložené. Ide opäť o jednoduché kresby, vo väčšom formáte, no vymaľované. Vo výtvarnom umení sa veľmi neorientujem, no je škoda, že si niečo o Fedorovi Klimáčkovi nepamätám zo školy, keďže pôsobil v Banskej Bystrici a ilustroval Čenkovej deti Fraňa Kráľa či knihu Ruda Mórica Z poľovníckej kapsy.

„Biely Tesák patril bohom, tak ako mu patrili všetci psi. Čo robí, robí z ich vôle. Jeho telo patrí im, aby ho mlátili, šliapali po ňom, trpeli ho. Rýchle ho tomu naučili. To učenie sa veľmi priečilo mnohému, čo bolo v povahe Bieleho Tesáka silné a rozhodujúce; ale hoci sa mu to aj neľúbilo, kým sa tomu učil, ani sám nebadal, že sa to učí mať rád. Vkladal tým vlastne svoj osud do rúk iného, posunoval naňho zodpovednosť za svoje živobytie. To bolo samo osebe náhradou, lebo je vždy ľahšie oprieť sa o iného, než stáť na vlastných nohách.

Jacka Londona čítajú už deti či tínedžeri. Ja som sa k nemu dostala až teraz. Ostala som ušetrená rôznych skrátených a prerozprávaných verzií, či už knižných alebo rovno filmových. Navyše som si do sýtosti užila mnohé myšlienky, ktoré by som v detstve určite odignorovala. Ale na Jacka Londona (minimálne jeho Bieleho Tesáka) je asi potrebné vyhradiť si čas v rámci každej dekády života, pretože má potenciál zasiahnuť a ohúriť vás v každej. Napríklad tým, že do vás zaseje kus úcty k životu a pokory (a tie sa vždy hodia).

LONDON, Jack. Biely Tesák. Bratislava: Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, 1955. 196 s.

CChodnotenie5