Pri čítaní kníh čitateľ nevdojak žasne. Niekedy vo veľkom, no ostáva nad vecou, inokedy sa pohrúži do slovných spojení, viet či odsekov. Tak sa začína cesta k prvým výpiskom z kníh. Mám ich doma pomerne dosť. Čitateľské denníky s rôznymi citátmi. Kadejako roztrúsené, vždy nanovo začaté, nedbalo datované. Do knihy nie som schopná spraviť ani čiarku (tá je predsa posvätná), všetky citácie prípadne parafrázy smerujem do zošitov a na papiere. No prestalo mi to stačiť.

Stoj čo stoj som si chcela zachovávať obraz o prečítanej knihe vlastnými slovami. Veľmi mi to nešlo. Sadnúť si po dočítaní, dať písanú bodku v podobe vlastného hodnotenia, úvah, aby som si v budúcnosti ľahšie vybavila, čím je kniha výnimočná, prečo ju zas čítať, k čomu ma nakopla a pod. Sčasti mi to začalo ísť, ale pravidelnosť nenastala. No narastajúcim počtom prečítaných kníh sa vo mne začali rojiť rôzne myšlienky, ktoré by bol hriech nezapisovať. Jednu dielo som začala porovnávať s ďalším. Preklínala som autorské „napredovanie“ alebo naopak. A niekedy som len absolútne stíchla, dostali by ste zo mňa len meno autora a názov knihy. Také bývajú moje odporúčania na najlepšie knihy. Knihy, o ktorých sa nehovorí. Knihy, o ktorých keď hovorím a píšem, znevažujem veľkosť autora a jeho slová. Ale vravím si, že aj na tie sa raz budem musieť odhodlať, lebo aj vy musíte pochopiť, že sú právom také – „na stíchnutie“, „na pokoru“ – a nesmiete ich už obchádzať.

Túlajúc sa na internete, málokedy objaviac recenzie a odporúčania na čudácke knihy, som zosmolila tento blog. A už napísaním prvých recenzií som pochopila, že presne toto som pred rokmi hľadala. Blog ma svojou existenciou núti, aby som si svoj názor nenechala len pre seba a zároveň ma prinúti spraviť to, čo som chcela už kedysi. Po dočítaní knihy sa jej ešte nejaký čas dlhšie a naozaj venovať. Nosiť ju v hlave, začleniť si ju medzi ostatné prečítané knihy a vypísať sa z nej. Moje recenzie sú tu kvôli mne. Zafixujú mi dielo v hlave, kým sa snažím dotriediť myšlienky a napísať recenziu. Vďaka blogu prídem aj na veci, ktoré by mi inak neskrsli v mysli. A v neposlednom rade sú recenzie na internete k dispozícii aj pre ostatných čitateľov, ktorí ešte otáľajú s čítaním a inde nenašli recenziu, alebo chcú spoznať niekoho s podobným knižným vkusom.

Keby som sa aj prinútila písať si len do šuflíka (čo je mi vlastné), ak by som sa naozaj k tomu dokopala, nebola by to nakoniec škoda pre ostatných, že som sa nepodelila? Možno áno, možno nie. Ale snáď spravím službu aspoň tým knihám!

Uvažovali ste už nad recenziami v zmysle, že sú najdôležitejšie pre vás a preto ich musíte cibriť?